1. Ako som dnes sama v izbe objavila novú najlepšiu kamarátku, druhú mamu a dieťa

Som už príliš dlho doma a už to vážne nezvládam, Cítim sa demotivovaná, smutná, osamelá, úzkostlivá a mohla by som pokračovať donekonečna. Plačem už asi piaty krát po sebe v priebehu dvoch dní a takto sa už ďalej nechcem cítiť. Plačem pre rôzne veci, zväčša pre banality, ktoré však odkrývajú hlboko potlačené túžby, strach či sklamania. Samu seba privádzam do ešte väčšieho šialenstva tým, že sa snažím samú seba donútiť makať aj cez slzy, čo ma spomaľuje a potom sa na seba hnevám, že nespĺňam svoje ciele a som frustrovaná ešte viac. V posledných rokoch som nemala najmenší problém odstrániť toxické vzťahy a zo svojho života, no zabudla som na jeden, na ten najdôležitejší, na vzťah, ktorý mám sama so sebou. Veci ako nevyložený riad z umývačky riadov alebo nivová omáčka namiesto dohodnutej paradajkovej k cestovinám ma privádzajú k záchvatom mizérie nasledovaným šialenstvom z uvedomenia si, aké „nič" sa udialo. Nie je to v poriadku. Nie som v poriadku. V týchto prazvláštnych stavoch duševnej agónie sa vrhám k ešte zúfalejším riešeniam ako je swipovať Tinder v nádeji, že nájdem osobu, ktorá túto celú moju existenciu pochopí, objíme ma, dá mi masáž, bozk a návod na život, vezmeme sa a budeme žiť šťastne až do smrti. Browsujem Netflix a Youtube aby som mohla odkladať svoje problémy na zajtra a zajtra na ďalšie zajtra až do doby neurčitej. Odizolovala som sa od vonkajšieho sveta so snahou ochrániť sa, no efekt je opačný, pohlcuje ma temnota myšlienok, vrcholiac v presvedčení, že nemám rada svoj život, svoje štúdium, svoju rodinu, seba, nič.

Každý deň si vravím, že dnes začnem, zmením svoj život, zacvičím si, spravím veci do školy bez prokrastinovania na nete a za odmenu zvyšok času strávim s rodinou, priateľmi alebo dobrou knihou. Pozostávam z viacerých častí, ale medzi dve najväčšie patrí časť B, obeť časti A, ktorá jej šepká, že nie je dosť dobrá a kladie si na to plný nárok pre neschopnosť časti B viesť produktívny harmonický život. Časť B dáva za pravdu Časti A a obe tieto časti mňa sa majú rovnako zle.

Napadla mi revolučná myšlienka. Čo keby som sa stala tým impulzom, ktorý hľadám? Prečo nie som svoja vlastná frajerka / dieťa/ najlepšia kamarátka / hocikto, ku komu prechovávam veľa lásky a trpezlivosti ? Ako príklad si uvedieme mojich kamarátov. Sú skvelí, čím viac ich poznám, tým ich mám radšej, ale tým viac aj viem o ich nedostatkoch. Ak majú zlú náladu, dni alebo týždne, tak sa ich snažím vypočuť a pomôcť im, objať ich a predovšetkým ich ubezpečiť. že sú úžasní ľudia, ktorí sú iba ľuďmi ako každý iný človek a občas príde stresová situácia alebo zmena, ktorá sa dá ťažko uchopiť na prvý krát. Keď však príde zlá situácia ku mne a ja ju samozrejme ukážkovo nezvládnem, vnímam samú seba ako najmenej schopnú osobu, ktorá na nič nemá, je slabý kus, nič nevydrží a nakoniec sa tak aj správam, Nakoniec sa tak aj správam, pretože načo budem niečo robiť, keď to aj tak nespravím dobre. Za prvé, toto je reálny psychologický fenomén nesúci názov self-fulfilling prophecy, ak by to niekoho zaujímalo. Za druhé, dievča, sakra, kto kedy spadol z neba učený? Kto sa zo dňa na deň stal skvelým v písaní, rýchločítaní, spravil si prehľad v politike a naučil sa nové veci?? Kto ?!

Chcela by som spriaznenú dušu, ktorá mi nasadí ružové okuliare, vytiahne ma z mojej depresie a budeme chodiť na výlety, čítať knihy v parku, variť si polievky, nakupovať v sekáči, kresliť si, maznať sa, smiať sa a viesť filozofické debaty na rôzne témy. Na prvý pohľad krásna predstava, jej nereálnosť spočíva v tom, že ak taký človek existuje, tak by určite netúžil po mne v tomto štádiu, no a po dôkladnejšom zamyslení to je vlastne nehorázne desivé, vkladať svoje šťastie do rúk imaginárnych princov a princezien na bielom koni, ktorí sa možno ani nikdy nezjavia. Ak by sa aj zjavili, čo by sa stalo? Žila by som v neistote, že prídem o celý svoj zmysel života a šťastie? Nie, ďakujem. Namiesto myšlienok o spoločnom raste musím rásť sama, chodiť na výlety, čítať knihy.. Pretože takto budem naplnená a šťastná a zdravý vzťah príde až vtedy, ak ho nebudem takto proaktívne vyhľadávať a ak nepríde nikdy, tak mi to nebude vadiť, pretože ho nebudem za každú cenu potrebovať. 

Deti momentálne nemám ani (zatiaľ) neplánujem mať, čiastočne aj kvôli strachu z toho, že by som bola fakt zlá mama. Mám strach, že by som svoje dieťa nedostatočne chránila, učila, vodila na prechádzky, vystatovala super zážitkom a krúžkom, hýčkala. Ale hádajte čo, už mám 21 a dávno nežijem s rodičmi, stala som sa vlastne takým svojim vlastným dieťaťom. Môžem aspoň z 90% ovplyvniť čo papám, aké informácie konzumujem, s kým sa stretávam a čo robím. V konečnom dôsledku by som sa o seba mohla postarať lepšie ako naši, pretože ja vidím dovnútra, zatiaľ čo rodičia majú mnohokrát k dispozícii iba to, čo im povieme alebo čo robíme, zatiaľ čo za dverami detskej izby to býva častokrát inak. Pristupovať k sebe by som teda mala s materinskou láskou a pozorne vyberať, čomu sa vystavujem a čo robím. Opakujem, s láskou.

Opakovanie je matka múdrosti a ciele, ktoré nie sú pevne stanovené akoby neexistovali. Takže ešte raz v podobe výrokov.
Od tohto momentu sa stávam svojou najlepšou kamarátkou, ak sa cítim zle, tak skúmam problém a hľadám východisko, viem, že som bežne celkom obyčajný, hodnotný kus človeka a pripomínam si to počas ťažkých situácií, ktoré sú pravdepodobne objektívne ťažké a nie, nemôže za ne moja „neschopnosť". 

Od tohto momentu sa stávam svojou frajerkou, som svojou múzou, inšpiráciou, chodím so sebou na rande, do parku aj do múzea, rastiem a venujem sa sebe, prejavy lásky, nehy a rešpektu sú dôležité aj po dlhej dobe vzťahu, aj po celom živote strávenom so sebou. 

A v neposlednom rade sa odteraz stávam svojím dieťaťom, Kontrolujem svoje okolie, vyberám, čo konzumujem či už ako potravu alebo informácie. Zabezpečujem, že mám dostatok rôznych podnetov okolo seba a bezpečné okolie v ktorom sa môžem vyvíjať.

Keďže som si doteraz dôverovala, že všetko zvládnem bez nejakého usmerňovania a dopadlo to ako to dopadlo, zaväzujem sa pred sebou zaznamenávať proces mojej premeny a usmerňovať sa na dennej báze. Nemusí to byť nutne na tomto blogu, môže to byť aj v mojom deníčku. Aj keď sa tento článok môže javiť ako náhodný, emóciami nabitý prúd myšlienok, prešiel pár krát editom s tým, že sa opravili nejaké chyby a menil slovosled či slová za synonymá. Nedokázala by som asi takto písať články denne na počkanie. 

Viete, ja som sa vždy chcela stať dokonale produktívnou osobou s pevnou postavou a kondičkou, ktorá rada cestuje, číta a spoznáva všetko neznáme, s dobrým vzdelaním a vycibrenou schopnosťou kriticky myslieť. Až po týchto „úspechoch" som chcela písať o sebe, svojom živote a inšpirovať ostatných. Ubehli však dni, noci, mesiace a roky a stále neviem dať svoj život dokopy, moje nálady a aktivity majú tvar sinusoidy a nerobím mnoho vecí, pretože čakám na ten správny moment, myšlienkove rozpoloženie, skúsenosti a výzor. K tejto téme mám toho na srdci viac, no dnes sa chcem dostať k tomu, že možno práve takéto autentické priznania svojej slabosti sú mojou silou, ktorou môžem pomôcť nielen sebe. 

Koniec koncov, ak by všetci hovorili o týchto veciach týkajúcich sa prechodu do dospelosti, prevzatia zodpovednosti a pádoch na hubu, cítila by som sa lepšie a normálnejšie.

Vždy s láskou,

M.